Mopslíčku som si kúpila v roku 1996.

 Ihneď to bola láska na prvý pohľad.Stala sa takým mojím miminkom.Mama,ktorá nemala moc v láske zvieratá,si ju tak obľúbila,že by ju nikdy nedala preč.Roky utekali a ona sa stala naším právoplatným členom rodiny.Spávala s nami v posteli,pestovali sme ju,rozprávali sa s ňou... Nevedeli sme si predstaviť,že by sme ju nemali. V lete 2009 jej zistili zúženie dýchacej trubice. Chodila na injekcie a stav sa jej trochu zlepšil.Boli sme šťastní,že sa má už dobre. Koncom roka sa jej to ale vrátilo,tak sme sa pokúsili znovu ju preliečiť,čo jej už ale nezabralo.Táto choroba sa prejavuje akoby pes kašlal a mal niečo v krku.Drhlo ju tak strašne a bez prestávky,že sme sa aj keď veľmi ťažko rozhodli,že jej trápenie ukončíme a dáme ju uspať. Mala 13 rokov a boli to hrozné chvíle,lebo si to po toľkej darovanej láske a oddanosti nezaslúžila.Je to predsa najlepší priateľ človeka.Prvé týždne sme preplakali.Nemohla som jesť,spať. Až teraz som sa po 3 mesiacoch mohla konečne pozrieť na fotku mopslíka.Čakám,kedy to prázdno čo po nej zostalo prejde,ale to asi ani nejde.Ako som minule čítala... ukradla nám srdce.